Obrad bol v centre Bruselu, v greckej kaplnke, ktora bola dost mala a mali sme problem sa tam vsetci vopchat. Okrem toho, sme podla nasich slovenskych zvykov priniesli obrovsku kyticu kvetov (to aby sme si neurobili hanbu), aby sme po obrade mohli zablahozelat novomanzelom. Hned pred kaplnkou nam bolo jasne, ze sme prestrelili, a ze sme sa radsej mohli na tunajsie zvyky opytat, lebo sme boli samozrejmi jedini s kvetmi, ktore sme si potom nervozne podavali jeden druhemu.
Nas dalsi, uz pomaly tradicny problem je vzdy fotoaparat. Kto si pamata moj blog o Laylinej svadbe, vie, o com hovorim. Ani teraz to nebolo ovela lepsie. Pocas obradu som pripomenula Romanovi, aby nezabudol fotit, ved kedy zazijeme nieco take.....! Tak vytiahol ten nas "miniaturny" fotoaparat, zapol ho, isiel urobit prvu fotku a......vypol sa! Bol uplne vybity! Ti, co stali okolo nas sa zacali usmievat. Ked sme vytiahli tak obrovsky fotak, posobili sme pomaly ako profesionali, az na to, ze sa nam nepodarilo urobit ani jednu fotku. Pocas obradu sme vytiahli z kufrika baterky a vymenili ich. Ked Roman opat zapol fotak, zacal svietit a oznamovat, ze sa nam vybijaju baterky! Ale tentokrat sme stihli urobit asi 6 fotiek a nejake nam poslala aj nevesta. Je to nas rekord, lebo na Laylinej svadbe sme urobili len jednu.
V kostole nam rozdavali male vrecuska s ryzou, ktore sme potom pred kostolom hadzali na novomanzelov. Pri tomto zvyku odporucam stat vzadu, lebo ti vpredu si vytriasaju ryzu z vlasov, z oblecenia a z usi este tyzden!
A tu je par fotiek z kaplnky. Obrad bol v grectine a vo flamstine, takze sme boli v obraze!
Neskor sme sa presunuli na samotnu svadbu. Najskor sa konala recepcia, kde ludia postavali okolo pripravenych stolcekov, popijali sampanske, jedli kadejake jednohubky, ktore sa roznasali a zoznamovali sa. Takto sme sa my zoznamili s otcom zenicha, ktori sa nas spytal velmi zaludnu otazku, ci sme tam len na recepcii alebo zostavame aj na veceru. V tej chvili som sa citila ako keby ma niekto kolom po hlave ovalil! Som mu odpovedala, ze sme pozvani aj na veceru a ked odisiel, zacali sme to s Romanom riesit. Ani jeden z nas si nebol isty, kedze u nas sa take veci nerozlisuju a samotnu pozvanku sme tam nemali. Nevedeli sme, ako zistime, ci sme vlastne pozvani. Chceli sme "odchytit" nevestu a nenapadne sa jej opytat, ale neskor som si vsimla, ze pred vchodom do saly, kde sa mala konat samotna hostina bola velka tabula so zasadacim poriadkom, tak som sa tam bola nenapadne pozriet, kde sedime a teda ci tam vlastne mozeme zostat.Haleluja! Boli sme tam pri stole, ktori sa volal Patmos a svoje miesto tam mala aj Emmka. Pre deti tam totiz boli vyhradene priestory, kde mali hracky a kde bola aj opatrovatelka.
Zvysok svadby uz prebiehal bez trapasov. Bola tam grecka kapela aj s tanecnikmi, ktori predvadzali v krojoch grecke "tanecky", ktorych sme sa aj my zucastnili, jedlo bolo uzasne - polievka z homara, rybie soufle a jahnacie medailoniky. Emmka mala vlastny detsky "jidelnicek" a vydrzala nam tam hopsat az do jedenastej!
A tu su dalsie fotky
Na zaver by som chcela este spomenut, ze podla greckeho zvyku sme kazdy pri stole mali malu krabicku s cukrikmi, ktora bola previazana stuzkou, v ktorej bol zapichnuty pozlateny olivovy konarik. Pekny zvyk, aj ked trosku drahy.
Takze bolo nam tam dobre a isli by sme aj druhykrat, len uz ziadneho Greka nepozname!
