Monday, October 19, 2009

Der Betrunkene und Fremdsprachen

Všimli ste si niekto, že ľudia, keď si vypijú, majú často tendenciu rozprávať cudzím jazykom? Je to ako keď sa niekto preberie z kómy a zrazu používa jazyk, o ktorom nikdy predtým nepočul. V tomto prípade sa dá povedať, že to funguje trochu opačne – ľudia po určitom promile alkoholu v krvi upadnú do kómy a rozprávajú jazykom, ktorí sa učili pred desiatimi a viac rokmi alebo aj nikdy!

Vedci by skutočne mali viac skúmať, čo sa deje s mozgom človeka, keď je takpovediac “spoločenský unavený”!

Tak môj drahý so svojimi kámošmi v určitej hladinke konverzuje zásadne po rusky, napriek tomu, že ani jeden z nich ten jazyk nepoužil najmenej 15 rokov. Dokonca to občas vedie aj k spievaniu starej dobrej sovietskej hymny. Ale je to predsa len “komunistická generácia”, takže väčšina z nich, asi inú možnosť nemajú.

To tá naša “postkomunistická” generácia tiahne k nemčine. Ťažko vysvetliť, prečo to tak je. Ale napriek tomu, že študujeme francúzštinu, angličtinu….atď. v určitom momente sme si všetci rovní a pri pivku používame vsuvky ako “natürlich”, “na ja”, “ja wohl”…..

Dokonca mám nemenovaného kamaráta, ktorý sa učil nemčinu na strednej, ale neskôr na výške bol z neho angličtinár. Napriek tomu, keď raz s nami oslavoval v Mlynskej doline, začal uprostred noci vykrikovať na chodbách internátu vety: “Wo ist die Dusche?” “Kennst du Falco?” “Ich liebe Falco!” Na druhý deň sa ma susedia z našej chodby pýtali, či sme tam mali nejakého Rakúšana!

Na príklady ale nemusím chodiť príliš ďaleko. Tiež som na výške rozhodne žiaden nemčinár nebol, veď som študovala francúzštinu, ale keď som mala taký jemný “salónšpic”, konverzovala som so svojou spolubývajúcou zásadne po nemecky! Tak to tak zrazu na mňa prišlo…

Aj keď mnohí tvrdia, že nemčina nie je pekný jazyk, rozhodne má niečo “do seba”. Veď koniec-koncov nie je nič krajšie ako si riadne zabékať: “ Oh, Tannenbaum…

Monday, September 14, 2009

Belgičania

Po dvoch rokoch v Belgicku by sa už patrilo napísať niečo aj o Belgičanoch. Síce ich až toľko osobne nepoznáme, ale za ten čas, čo sme tu, sme si už čo-to na nich všimli.

V prvom rade musím poznamenať, že sú to milí a príjemní ľudia. Ale vedeli ste, že Belgičania vynašli hranolky?

Hranolky sa nám obyčajne spájajú s Američanmi. Tí ich pre zmenu volajú „French Fries“, čo pochopiteľne rozčuľuje Francúzov. Tí tvrdia, že oni by s niečím takým nikdy neprišli! Pritom je to čisto belgický vynález, ktorý sa tu nedá prehliadnuť. Podávajú ich takmer k všetkým jedlám, vrátane rýb a morských plodov. Aj imigranti sa tunajším zvykom prispôsobili, a tak si tu kúpite turecký kebab, v ktorom zaručene nájdete aj ako inak - hranolky!

Vedeli ste, že Belgičania sú absolútne posadnutí komiksami?

Belgicko je vlastne kráľovstvo komiksov. Toto šialenstvo sa tu naplno rozvinulo po druhej svetovej vojne a vraj belgické komiksy patria k najlepším na svete. Tu sa zrodil Asterix a Obelix, Šmolkovia, ktorí existovali na začiatku v komiksovej podobe a až neskôr vznikol animovaný seriál, ktorý všetci poznáme. Romanovi v práci nikto nechcel veriť, že nevie, kto je to Tintin! Vraj to nie je možné, lebo toho poznajú všetci! Ročne sa tu publikuje 22 miliónov komiksov, čo je na 10 miliónovú krajinu úctyhodné číslo. No a obchodíky s komiksami tu skutočne nájdete na každom rohu.

No a na záver, vedeli ste, že Belgičania vlastne vôbec neexistujú?

Všetci, čo žijú v Belgicku sú buď Flámi alebo Valóni. Navzájom sa nemajú príliš v láske a preto sa tu neustále hovorí o rozdelení Belgicka a voľby tu majú takmer každý rok, pretože žiadna vláda sa nedokáže preniesť cez národnostné problémy. Existuje tu aj vtip, vraj jediný, kto sa považuje za Belgičana je kráľ. Problém je, že je aj jediný, kto si to myslí. Flámi ho nenávidia, lebo ho považujú za Valóna a Valóni ho z rovnakého dôvodu milujú.

Aj napriek tomu, že sa cítia byť takými rozdielnymi národmi, my cudzinci vidíme, že Flámi aj Valóni majú toho dosť spoločného: všetci jedia hranolky a čítajú komiksy!

Friday, May 8, 2009

Pariz

Ako som uz spominala na Emmkinom blogu, Velku noc sme stravili v Parizi, kde sme sa stretli s nasimi priatelmi zo Charlotte a z Nemecka. Tiez som spominala, ze sme byvali v malickej izbicke priamo v centre Pariza, konkretne v Latinskej stvrti, asi dve ulice od Notre-Damu. Hotelik to bol velmi mily a nejakym zazrakom sme sa tam natlacili. Ked sme stolicku od stola dali k nocnemu stoliku, pod stol sme natlacili kufor, vedla stola sme vtesnali postielku a kocik sme skladali do kupelne! Esteze ani jeden z nas netrpi klaustrofobiou.

Na tejto fotke sa Emmka nachadza prave medzi postielkou a nasimi postelami, hned za nou uz su dvere do satnika.
Ale inak to bolo super byvanie, v tejto casti Pariza sa skutocne zivot nezastavil ani v noci.

Dorazili sme tam na Velky piatok a v ten den sme sa mali stretnut aj s Kati a Carstenom, ktori tam doleteli uz rano. Planovali sme spolocnu veceru. Asi hodinu pred nasim stretnutim nam zavolali, ze obedovali v greckej restauracii a ze ma Kati otravu jedlom a musia ist do nemocnice. Takze sme sa stretli az na druhy den a Kati este stale nemohla dobre rozpravat, lebo ju od tolkeho grcania stale bolela sanka.

Kedze ani jeden z nas predtym v Parizi nebol a ani ziadnu mapu sme nemali, vybrali sme sa na prechadzku popri Seine.

Pred Notre-Damom

Pred touto katedralou sme sa aj v sobotu vsetci konecne stretli! Farah videla Emmku naposledy ked mala 6 tyzdnov, takze bola v soku, ake je z nej uz velke dievcisko.

Na prechadzke po Saint Germain des Pres
Dievcata
Chlapci
Tuileries, co su zahrady pred Louvrom, kde sme oddychovali a odkial vidiet uz Place de la Concorde



Pred Louvrom

Romino pred Pont Neuf, co je "Novy most", ktory je vlastne najstarsi v Parizi, ale ked ho v stredoveku postavili, bol vlastne najmladsi, takze nazov mu ostal.

Popri Seine su desiatky kioskov, kde sa daju najst fantasticke stare knihy a rozne suveniry. Ja som si tam kupila Germinal od Zolu, takze prof. Povchanic by mal zo mna radost.

Tak tu je Eiffelovka.....teda, velka bola....hahaha Len tam boli take davy turistov, ze sme sa ani nepokusali dostat sa hore. Namiesto toho, sme sa isli previest na lodi po Seine.


Fotky z lode




Opat na Pont Neuf. V blizkosti mosta nam Carsten s Kati pripravili Velkonocnu nemecku tradiciu a v parku pri Seine nam poschovavali rozne cokoladove a marcipanove dobroty, ktore sme tam hladali. Takze na nas musel byt pekny pohlad, ked tam take starsie osadenstvo hikalo a vykrikovalo, ked naslo sladkost. Len ludia asi nechapali, ci je to len pre nas, alebo pripadne, ci mozu hladat aj oni....





Posledne zabery.....chronicky znamy pohlad na Vitazny obluk, odkial sme sa cez Champs Elysees dostali na Place de la Concorde.

Tak tento stlp je priamo z Egypta a doviezol ho Napoleon zo svojej vypravy.
Rozne pohlady na Place de la Concorde, kde pocas francuzskej revolucie stala aj gilotina a popravovalo sa ostosest. Takze tu skoncil aj Ludovit XVI. a Maria Antoinetta.




Za tie tri - styri dni sa toho vela stihnut nedalo, ale nabuduce....

Tuesday, May 5, 2009

Jack & Jill v Bruseli

V aprili sme u nas privitali nasich znamych zo Charlotte - Jacka a Jill. Kedze bol presne rok od nasej navstevy v Perinalde, bolo nacase, aby sa prisli pozriet do Belgicka, kde nikdy predtym neboli. Ani sme nemohli uverit tomu, ze je to ich prva navsteva, lebo okrem Belgicka uz boli asi vsade, vratane Patagonie, Noveho Zelandu, Japonska alebo Seychelov. Tesne predtym nez prisli k nam, stihli zajst do Hondurasu a Belize. Kedze mi nedavno Jack poslal fotky z ich navstevy, nejake pripajam na tento blog.

Prisli tesne pred Velkou Nocou, takze v duchu talianskych zvykov, nam priniesli obrovske vajce, v ktorom bolo vrecusko s priveskom na kluce. To mensie vajicko je z Nemecka, ktore nam do Pariza priniesli Kati a Carsten.

V Brugach
Miestnou specialitou su musle, ktore su velmi velke a dobre. Uz som ich dokonca varila aj ja!

V Bruseli
Manneken Pis trochu inak

Opat jeme morske prisery, tentokrat zapecene so syrom. Na tejto obrovskej mise boli rozne musle, ustrice, krabie nohy, homare....


Emmka na kolotoci, z ktoreho som ju musela tahat silou, kedze sa drzala "konika" ako kliest a jacala.

Romino ma siestu

V case ich navstevy tu vsetko zakvitlo a toto su vraj "tulipanove stromy".

Sunday, April 26, 2009

Big Fat Greek Wedding

Vo februari sme mali tu cest a zucastnili sme sa na svadbe Romanovej byvalej kolegyne, ktora je z Grecka a brala si svojho belgickeho priatela. Velmi sme sa tesili, lebo sme vedeli, ze to bude prava grecka svadba a kedze obaja sme videli ten "slavny" film, nemohli sme sa tejto svadby dockat.

Obrad bol v centre Bruselu, v greckej kaplnke, ktora bola dost mala a mali sme problem sa tam vsetci vopchat. Okrem toho, sme podla nasich slovenskych zvykov priniesli obrovsku kyticu kvetov (to aby sme si neurobili hanbu), aby sme po obrade mohli zablahozelat novomanzelom. Hned pred kaplnkou nam bolo jasne, ze sme prestrelili, a ze sme sa radsej mohli na tunajsie zvyky opytat, lebo sme boli samozrejmi jedini s kvetmi, ktore sme si potom nervozne podavali jeden druhemu.

Nas dalsi, uz pomaly tradicny problem je vzdy fotoaparat. Kto si pamata moj blog o Laylinej svadbe, vie, o com hovorim. Ani teraz to nebolo ovela lepsie. Pocas obradu som pripomenula Romanovi, aby nezabudol fotit, ved kedy zazijeme nieco take.....! Tak vytiahol ten nas "miniaturny" fotoaparat, zapol ho, isiel urobit prvu fotku a......vypol sa! Bol uplne vybity! Ti, co stali okolo nas sa zacali usmievat. Ked sme vytiahli tak obrovsky fotak, posobili sme pomaly ako profesionali, az na to, ze sa nam nepodarilo urobit ani jednu fotku. Pocas obradu sme vytiahli z kufrika baterky a vymenili ich. Ked Roman opat zapol fotak, zacal svietit a oznamovat, ze sa nam vybijaju baterky! Ale tentokrat sme stihli urobit asi 6 fotiek a nejake nam poslala aj nevesta. Je to nas rekord, lebo na Laylinej svadbe sme urobili len jednu.

V kostole nam rozdavali male vrecuska s ryzou, ktore sme potom pred kostolom hadzali na novomanzelov. Pri tomto zvyku odporucam stat vzadu, lebo ti vpredu si vytriasaju ryzu z vlasov, z oblecenia a z usi este tyzden!

A tu je par fotiek z kaplnky. Obrad bol v grectine a vo flamstine, takze sme boli v obraze!



Neskor sme sa presunuli na samotnu svadbu. Najskor sa konala recepcia, kde ludia postavali okolo pripravenych stolcekov, popijali sampanske, jedli kadejake jednohubky, ktore sa roznasali a zoznamovali sa. Takto sme sa my zoznamili s otcom zenicha, ktori sa nas spytal velmi zaludnu otazku, ci sme tam len na recepcii alebo zostavame aj na veceru. V tej chvili som sa citila ako keby ma niekto kolom po hlave ovalil! Som mu odpovedala, ze sme pozvani aj na veceru a ked odisiel, zacali sme to s Romanom riesit. Ani jeden z nas si nebol isty, kedze u nas sa take veci nerozlisuju a samotnu pozvanku sme tam nemali. Nevedeli sme, ako zistime, ci sme vlastne pozvani. Chceli sme "odchytit" nevestu a nenapadne sa jej opytat, ale neskor som si vsimla, ze pred vchodom do saly, kde sa mala konat samotna hostina bola velka tabula so zasadacim poriadkom, tak som sa tam bola nenapadne pozriet, kde sedime a teda ci tam vlastne mozeme zostat.
Haleluja! Boli sme tam pri stole, ktori sa volal Patmos a svoje miesto tam mala aj Emmka. Pre deti tam totiz boli vyhradene priestory, kde mali hracky a kde bola aj opatrovatelka.
Zvysok svadby uz prebiehal bez trapasov. Bola tam grecka kapela aj s tanecnikmi, ktori predvadzali v krojoch grecke "tanecky", ktorych sme sa aj my zucastnili, jedlo bolo uzasne - polievka z homara, rybie soufle a jahnacie medailoniky. Emmka mala vlastny detsky "jidelnicek" a vydrzala nam tam hopsat az do jedenastej!

A tu su dalsie fotky












Na zaver by som chcela este spomenut, ze podla greckeho zvyku sme kazdy pri stole mali malu krabicku s cukrikmi, ktora bola previazana stuzkou, v ktorej bol zapichnuty pozlateny olivovy konarik. Pekny zvyk, aj ked trosku drahy.
Takze bolo nam tam dobre a isli by sme aj druhykrat, len uz ziadneho Greka nepozname!